Celostná filozofia

.

Friedrich Romig: Práva národa

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2008

Slovenskému čitateľovi bola sprístupnená pozoruhodná a podnetná kniha. Jej ústrednou témou, ako vyplýva už z názvu, je otázka práv národa, a to v nadväznosti na ľudské práva, na práva a povinnosti jednotlivca i spoločnosti, ktoré zas úzko súvisia s pojmami ako rodina, domov, vlasť, štát, ale aj náboženstvo, kultúra a politika. V konečnom dôsledku ide teda o široký okruh tém týkajúcich sa spoločenského života.

Kniha nebola pôvodne písaná ako jeden útvar – zhŕňa články uverejnené predtým na rôznych miestach. Z toho zrejme vyplýva niekoľko (zbytočných) myšlienkových zdvojení, resp. opakujúcich sa citátov. Mimochodom, široká znalosť príslušnej odbornej literatúry a množstvo citácií a odkazov sú charakteristickým znakom tohto diela. Bohaté vedomosti však autorovi umožňujú dôvodiť a argumentovať bez utiekania sa k špekuláciám či populizmu. Spojením viacerých príspevkov do jedného celku získava čitateľ možnosť spoznať ich a vyhodnotiť v súvislostiach.

Autor, rakúsky mysliteľ Friedrich Romig, sa predstavuje ako človek s konzervatívnym založením i zameraním. Konzervativizmus ale nechápe ako obyčajné zachovávanie tradícií alebo staromilstvo a už vôbec nie ako nejaký módny (politický) postoj. Pravý konzervativizmus je ochraňovanie večného v premenách času, presadzovanie ideí dobra, pravdy, krásy a spravodlivosti; a keďže večný a nemenný je iba Boh, konzervativizmus je vždy spätý s náboženstvom (naproti tomu liberalizmus je vo svojej podstate ateistický až antiteistický). Z toho plynie, že „konzervatívec je vždy a neodvolateľne homo religiosus bez ohľadu na to, aké náboženstvo vyznáva; žije v súlade s náboženstvom kultúrneho kruhu alebo ľudu, ku ktorému patrí“ (s. 27).

Dôležitou témou konzervatívneho myslenia sú ľudské práva vo vzťahu k domovu a k štátu. Základnou povinnosťou štátu je ochrana domova, čiže ochrana pokoja a bezpečnosti svojich obyvateľov. K tomu patrí aj odmietanie cudzincov narúšajúcich domovský pokoj. Romig správne poznamenáva, že emigráciu a imigráciu treba považovať za mimoriadne, núdzové a v jadre negatívne javy. Prirodzené je vlastenectvo – kto chce mať domov všade, nenájde ho nikde! Cieľom spájania sa štátov do rôznych spolkov by nemalo byť zrušenie hraníc, ale ich zabezpečenie, lebo „iba za zabezpečenými hranicami sa môže chrániť, zachovávať a rozvíjať kultúrna, sociálna, politická a hospodárska jedinečnosť domova“ (s. 22).

Autor sa zasadzuje za obnovu – práva, poriadku, spravodlivosti; poukazuje na potrebu spojenia vlády (moci) a obety, práva a povinnosti. Zdôrazňuje tiež, že politika ako služba verejnému blahu nie je možná bez etiky a etika nie je možná bez náboženstva. V súvislosti s globalizáciou kladie závažnú otázku, kto má zabezpečovať právo človeka na prácu, keď národné hospodárstvo v tradičnom zmysle slova prestáva (prestalo?) existovať. Usudzuje, že iba suverénny štát (opierajúci sa o princípy konzervativizmu a idealizmu) vie zabezpečiť sociálne istoty svojich obyvateľov, iba suverénny štát vie zabezpečiť právo a poriadok. Ľudská spoločnosť nie je iba prostriedkom na uspokojenie potrieb jednotlivca – ona sama je hodnotou, ktorá prevyšuje hodnotu jednotlivca. Štát má etickú hodnotu, konštatuje autor. Záujmy spoločenstva sú nadradené nad záujmami jeho jednotlivých členov (a principiálne nie sú v rozpore), v opačnom prípade dochádza k rozkladu. Pravda, z nášho pohľadu treba tu doplniť a zdôrazniť potrebu vyváženosti, spravodlivosti.

Friedrich Romig hľadá v prvom rade večnú pravdu, chce spoznať idey stojace za a nad javmi. Stotožňuje sa pritom s tézou, že starostlivosť o dušu je dôležitejšia ako materiálne bohatstvo i ako zdravie. Filozofiu vníma v pravom význame slova, teda ako lásku k múdrosti a túžbu po svätosti. Jeho filozofia nesie znaky celistvosti (tvorí systémový celok) a zároveň celostnosti (prihliada na celok, smeruje k syntéze), je idealistická, lebo uznáva prvotnosť ducha a odkrýva nemennú, svätú podstatu vecí.

Romigove závery sú jasné, odvážne, ale logické – ideológie vychádzajúce z takzvaného osvietenstva (liberalizmus, socializmus, komunizmus, fašizmus, demokratizmus) vedú v konečnom dôsledku k chaosu a anarchii, sú namierené proti človeku, pretože odmietajú, resp. popierajú prirodzený mravný zákon. Vyjadruje presvedčenie, že „osvietenstvo a moderna, ktoré zničili život národov, sa nedajú prekonať inak ako náboženskou hĺbkou a idealistickou filozofiou“ (s. 11). Jeho dielo je naozaj, ako sa uvádza na obale knihy, brilantnou ukážkou nekonvenčného myslenia. Hoci Friedrich Romig svoje úvahy venuje predovšetkým vlastnému (nemeckému) národu, sú inšpiratívne a podnetné aj pre nás. Žiada sa ešte dodať, že kniha vyšla v preklade Petra Kubicu.

.

Tvorba ako rast

.

Jozef Kútnik Šmálov: Literárna kritika ako poznávanie a hodnotenie

Bratislava, Vydavateľstvo Lúč 2004

Katolícky kňaz, všestranný literát, prekladateľ, kritik, literárny a kultúrny historik Jozef Kútnik Šmálov (1912 – 1982) je autorom niekoľkých knižných diel, ako aj veľkého množstva článkov, štúdií a recenzií. Naplno sa rozpísal koncom tridsiatych rokov minulého storočia, stal sa uznávanou autoritou, ale po roku 1948, keď ho totalitný režim vyradil z literárneho i vedeckého života, mohol publikovať už len sporadicky, preto viaceré jeho práce zostali v rukopise. Až po jeho smrti, v nových, slobodných pomeroch vyšli ďalšie jeho diela. V roku 1992 bola vydaná monografia o jeho živote a tvorbe z pera Ladislava Hanusa.

Recenzovaná publikácia predstavuje Šmálova ako literárneho kritika. Ide o pomerne rozsiahly a možno povedať reprezentatívny výber, do ktorého sú zaradené príspevky z novín, časopisov i knižných vydaní. Zostavovateľ a súčasne autor úvodnej štúdie a edičnej poznámky Július Pašteka rozdelil vybrané texty do štyroch častí. Prvá obsahuje všeobecnejšie state zamerané na podstatu umenia a jeho kritického hodnotenia, do druhej časti sú zaradené texty a surrealizme a nadrealizme, v tretej nájdeme profily viacerých slovenských spisovateľov, literárnohistorické i teoretické štúdie (teória drámy, ľudová slovesnosť) a do štvrtej časti sú zahrnuté recenzie súvekej tvorby.

Vydanie literárnokritických prác Jozefa Kútnika Šmálova je pozoruhodným a prínosným edičným počinom. Príspevky doteraz roztratené sa dostali do jedného zväzku, ktorý môže poslúžiť ako študijný materiál, ako cenný zdroj informácií pre každého, kto sa vážnejšie zaoberá literatúrou. Kniha je prehľadne a účelne usporiadaná, chýba v nej však menný register. Treba tiež spomenúť, že dobrý dojem trochu kazia miestami sa vyskytujúce jazykové či gramatické chyby a nejasnosti súvisiace zrejme s prepisom textov do súčasnej spisovnej normy.

Problematikou literárnej kritiky sa Šmálov zaoberal seriózne, považoval ju za rovnako dôležitú ako ktorúkoľvek inú oblasť literatúry. Venoval sa aj otázke jej metodológie. Hovoril pritom o potrebe návratov k prameňom univerzalizmu, k filozofii, lebo „jedine filozofia umožňuje dorozumenie, syntézu“ (s. 36). Interpretácia je podľa neho iba prvým stupňom kritiky, druhým stupňom je hodnotenie, a to hodnotenie v mene čohosi, teda postavené na určitých (pevných) zásadách. Ako zdôrazňuje: „Pravá kritika neoddeľuje od seba to, čo Boh spojil: tvar a ducha. Tvar nemôže byť sám osebe. Tvar predpokladá vždy čosi, čo stvárňuje.“ (s. 37). Umenie je intuitívne poznanie a poslaním kritiky je toto intuitívne poznanie rozumovo prepracovať a zhodnotiť. V tejto súvislosti zastával názor, že kritik musí mať nielen intelektuálne, ale aj morálne kvality.

Šmálov uprednostňoval tvorbu spätú s národnými a kresťanskými hodnotami, avšak napriek svojej jednoznačnej svetonázorovej orientácii nebol jednostranný ani tendenčný, nepropagoval nijakú skupinu alebo smer (tak napríklad bez predsudkov prijal Novomeského zbierku Svätý za dedinou, označiac autora za básnika s hlbokým životným ponorom). Razantne a zásadovo presadzoval umenie hĺbky a ducha, odmietal prílišnú zmyslovosť, formalizmus či nedisciplinované improvizovanie. Mal preto, pochopiteľne, rezervovaný postoj k moderne. Nadrealizmus (surrealizmus) vnímal ako deštruktívny a nelogický – založený na rozbíjaní obsahu, formy i jazyka. Na druhej strane pripomenul, že ho netreba odsudzovať, lebo za určitých okolností môže byť pozitívnym prvkom vo vývine poézie. Napokon, časom sa potvrdilo jeho presvedčenie, že toto hnutie má len prechodný charakter. Podobne, a trochu prekvapujúco, odmietal (mnohé) súdobé prejavy katolíckej moderny. Jej predstaviteľom, najmä Dilongovi, vyčítal nadmernú emocionálnosť, hračkárenie, povrchnosť. Tento jeho postoj sa dá vysvetliť aj tým, že za katolícku tvorbu v pravom zmysle slova považoval len tvorbu prísne náboženskú, pevne spätú s učením Cirkvi. Vo všeobecnosti však pripúšťal možnosť vlastného omylu, nesprávneho úsudku. Uvedomoval si, že „literárny historik po čase, keď sa veci ustália a rozložia, keď opadne bojové napätie, vidí omnoho jasnejšie. No čakať pohodlne a spokojne až na stanovisko literárnohistorické môže si dovoliť iba ten, kto sa zriekol odvahy žiť, odvahy zasahovať do vývinu“ (s. 95).

Z predmetného knižného výberu vidno, že Šmálov nesledoval výlučne aktuálnu produkciu, ale kriticky reflektoval aj diela z predchádzajúcich období, počnúc barokom. Obsiahol pritom azda všetkých významných tvorcov našej literatúry. A recenzoval tiež preklady diel zahraničných autorov. Zaoberal sa všetkými literárnymi druhmi, ale najbližšia mu bola poézia, ktorá má podľa neho vedúce postavenie v našej národnej spisbe; venoval jej preto najviac pozornosti. Zvlášť kladne hodnotil básnickú tvorbu Valentína Beniaka. Nachádzal v nej žalmickú šírku a prorockú zanietenosť, národovectvo i európanstvo, tvárny i myšlienkový dynamizmus.

Jozef Kútnik Šmálov nebol iba literárnym kritikom, jeho záber bol omnoho širší, no táto oblasť jeho tvorivých aktivít je nepochybne dôležitá, možno najdôležitejšia. Do práce sa vkladal celý, tvorbu vnímal ako obohacujúci kryštalizačný proces, ako rast nad seba samého. Stojí za to oboznámiť sa s jeho slovami a myšlienkami. Podporoval umenie spočívajúce v jednote pravdy, krásy a dobra, umenie pre život. Pri istej príležitosti napísal: „Pravá tvorba korení totiž v skutočnosti. Vychádza z bytostného podkladu a smeruje k jeho zachyteniu.“

.

Rozvod dobra a zla

.

C. S. Lewis: Veľký rozvod

Bratislava, Vydavateľstvo Porta libri 2006

Clive Staples Lewis (1898 – 1963) patrí k najvýznamnejším kresťanským mysliteľom a spisovateľom minulého storočia. Bol profesorom stredovekej a renesančnej literatúry na univerzite v Cambridgei, napísal niekoľko pozoruhodných kníh pre dospelých i pre deti, ktorými stále oslovuje nových čitateľov (Rady skúseného diabla, Problém bolesti, Kroniky Narnie a iné).

Veľký rozvod je kniha o nebe a pekle, o ich nezlučiteľnosti. Autor v nej prostredníctvom svojej fantázie a svojho rozprávačského talentu podáva alegorický obraz života za hranicou času. V predslove zdôrazňuje, že ide o vymyslený príbeh, ale nie špekuláciu: nechce prebúdzať nezdravú ľudskú zvedavosť, ale chce priniesť mravné ponaučenie. Ako konštatuje, odjakživa v nás prebýva pokušenie spojiť nebo s peklom akoby do manželského zväzku. Domnievame sa, že v živote možno dosiahnuť zároveň jedno i druhé. Niekedy nám tieto priestory či stavy takmer splývajú. Nahovárame si, že postupnými zmenami môžeme zlo zmeniť na dobro, alebo, že „nikto po nás nebude chcieť, aby sme definitívne odhodili všetko, čo by sme si radi ponechali“ (s. 3). Lewis to považuje za katastrofálny omyl.

Zážitky hlavného hrdinu majú charakter snovej vízie. Spolu s ním sa ocitáme najprv v krajine nekonečnej samoty, opustenosti a smútku, potom sa dostávame do žiarivého priestoru večnej skutočnosti... Premýšľame, uvažujeme, skúmame, a predsa sa často mýlime. Nebo je však krajinou odpovedí, krajinou plného života, v ktorom niet pýchy ani falošnej skromnosti: lebo všetko je tu nasýtené Pravdou a Láskou.

Autor sa díva na problematiku posmrtného života cez prizmu kresťanskej nádeje. Vyjadruje presvedčenie, že „stačí malý zárodok túžby po Bohu a spustí sa proces premeny“ (s. 54). Ale nedáva lacné návody a plané nádeje, ani sa o to nepokúša, ponúka však víziu a námety na premýšľanie. Napĺňa svoj zámer predostrieť mravné ponaučenie. Povzbudzuje k odvahe – aby sme sa nebáli nekráčať s dobou, aby sme sa nebáli výsmechu ani duchovných obáv a nádejí. Dvíha kresťanské povedomie a zároveň upozorňuje na úskalia zle chápaného kresťanstva (s. 42): „Niektorých tak veľmi zaujímali dôkazy Božej existencie, že postupne úplne stratili záujem o samotného Boha... Boli ľudia, čo boli takí zaneprázdnení šírením kresťanstva, že na Krista ani nepomysleli.“

Zvlášť teraz, keď podliehame hodnotovému relativizmu, je užitočné uvedomiť si zásadnú rozdielnosť a nespojiteľnosť dobra a zla – neba a pekla. V oblasti morálky nemožno sedieť na dvoch stoličkách naraz, nemožno slúžiť dvom pánom, veď každý chce niečo úplne iné. Autor nám v knihe predkladá pôsobivý obraz tohto rozdielu, určujúceho smerovanie i vyústenie nášho života. V predslove píše (s. 4): „Ak trváme na tom, že si ponecháme peklo (alebo dokonca len Zem), neuvidíme nebo. Ak prijmeme nebo, nebudeme si môcť ponechať ani tie najmenšie a najintímnejšie suveníry z pekla.“

Kniha C. S. Lewisa Veľký rozvod je síce malá počtom strán, zato veľká svojou obsahovou náplňou. Vnímavý prijímateľ v nej nájde nemálo užitočných podnetov, umelecký rozmach i myšlienkovú hĺbku. Treba však poznamenať, že vyžaduje od čitateľa istý stupeň pripravenosti a spriaznenosti. Agnostik či ateista by asi ťažko prijal autorov spôsob uvažovania, zrejme by nenašiel nástroj na uchopenie a pochopenie duchovnej dimenzie, ktorá je do tohto diela vložená.

.