Poézia podľa dvoch Jánov

Ján Haranta a Ján Rak: dvaja autentickí básnici, nositelia svojských poetík a zároveň predstavitelia dvoch literárno-umeleckých smerov, ktoré výrazne ovplyvnili slovenskú poéziu. Oba vznikli začiatkom tridsiatych rokov a v nezdeformovanej podobe pôsobili až do prevzatia štátnej moci komunistami v roku 1948. Oba sa teda podieľali (pravdaže, spolu s inými individuálnymi a skupinovými fenoménmi) na formovaní literárneho procesu v období, ktoré možno označiť za zlatý vek slovenskej literatúry.

Ján Haranta (1909 – 1983) patrí do prvej línie katolíckej moderny. Tento ideovoestetický prúd pramenil z úsilia vložiť nadčasový duchovný obsah do modernej literárnej formy, zo snahy vyjadriť kresťanské idey novým spôsobom, avšak bez odvratu od tradície. Mladí začínajúci autori, stojaci na týchto pozíciách, vniesli do spirituálnej poézie viac citovosti a osobitosti, písali viac a otvorenejšie o svojom osobnom vzťahu k transcendentálnym hodnotám. Katolícki básnici boli síce unášaní modernými básnickými prúdmi, najmä symbolizmom, ale zároveň sa hlásili k základnej vývinovej línii literatúry a tvorivo na ňu nadväzovali.

Oproti tomu nadrealizmus, z ktorého vychádzal Ján Rak (1915 – 1969), znamená manifestačné, priam provokatívne odmietnutie literárnej tradície. Nadrealistická poetika bola založená na experimente, pričom sémantická zložka nehrala prvoradú úlohu. Dôraz sa kládol na estetickú funkciu poézie, na proklamovanie čistého, nezošnurovaného umenia a na hľadanie neobvyklých výrazových prostriedkov. Nadrealisti vo svojich dielach uplatňovali snové, asociatívne postupy a používali nerýmovaný, napohľad neusporiadaný voľný verš, čím porušili mnohé vtedy platné a uznávané poetické kánony.

V období tridsiatych a prvej polovice štyridsiatych rokov môžeme sledovať dovtedy nebývalý rozmach slovenskej literatúry. Dianie v tejto sfére spoločenského života (no nielen v nej) sa vyznačovalo dynamickosťou a neraz i protirečivosťou. Autorské zázemie bolo pomerne široké a pestré. Na scéne sa objavilo niekoľko výrazných tvorivých osobností a svoje miesto pod slnkom hľadali mnohí ďalší viac alebo menej talentovaní autori. Do literatúry pribudli nové názory, metódy, spôsoby písania, ako aj nové skupinové hnutia či smery, pričom vývin poézie v tomto období najväčšmi ovplyvnili dva už spomínané: nadrealizmus a katolícka moderna.

Nadrealistické hnutie vzniklo ako ozvena surrealizmu a sčasti aj iných avantgardných prúdov v umení. Jeho predstavitelia sa otvorene hlásili k cudzím inšpiračným zdrojom, ale ich tvorba napriek tomu mala viaceré osobitné črty. V domácom kontexte nadrealizmus zapôsobil svojou inakosťou, dodal totiž poézii neobvyklé témy i slová, iné videnie sveta a v neposlednom rade sugestívnu, ťažko zrozumiteľnú obraznosť. Časom hnutie nadobudlo podobu vyhraneného a do značnej miery uzavretého generačného zoskupenia, ktorého jadro tvorila takzvaná veľká sedmička básnikov: Brezina, Bunčák, Fabry, Lenko, Rak, Reisel a Žáry. Je pochopiteľné, že nadrealizmus sa už zakrátko stal predmetom neraz prudkých teoretických sporov, pričom v hre boli aj svetonázorové otázky. Najmä počas vojny kultúrna verejnosť očakávala od umelcov silnejší záujem o aktuálne spoločenské dianie, vtedy sa príslušníci nadrealistickej skupiny dočkali väčšinového odmietnutia svojich postojov. Paradoxne však práve vo vojnových rokoch, resp. v čase 1. Slovenskej republiky im vyšlo najviac knižných publikácií, medzi nimi aj Rakova prvotina.

Po zmene politického systému koncom štyridsiatych rokov toto hnutie fakticky zaniklo. Podľa básnika Ivana Kupca, ktorý k nemu spočiatku tiež inklinoval, nadrealizmus nebol obeťou hrubého diktátu komunistov, ale sa samovoľne, dobrovoľne rozložil, lebo ustrnul vo vývine  a  po  vojne  žil  už len  z  minulosti   (Literika č. 3-4/1996). Dodajme, že socialistický realizmus bol zrejme pre nadrealistov východiskom z núdze. Bohužiaľ, v jeho službách napospol zjaloveli a dlho trvalo, kým sa im podarilo z plytčín ideologického schematizmu vyviaznuť. K pôvodnej nadrealistickej poetike sa však už nevrátili.

Osud slovenskej katolíckej moderny, hoci sa vyvíjala súbežne s nadrealizmom, bol diametrálne odlišný. Tvorili ju najmä básnici z radov kňazov, ktorí síce nevystupovali ako skupina, ale ich diela mali k sebe blízko. Literáti začlenení do tohto prúdu totiž vychádzali zo spoločného základu, vymedzeného kresťanským, presnejšie katolíckym svetonáhľadom, vlastenectvom a bohatými tradíciami spirituálneho, sakrálneho umenia. Ani umelecké úsilia katolíckych modernistov neostali bez polemickej reakcie. V súvislosti z ich tvorbou sa hovorilo o klerikalizme, o neprimeranom vplyve ideológie, o neorganickom zlučovaní starých postupov s novým poňatím poézie.

Prevrat v tragickom roku 1948 bol pre náboženskú spisbu na Slovensku tvrdým úderom. Katolícka moderna sa pod tlakom okolností rozčesla: časť tvorcov bola doma postupne umlčovaná, resp. vytláčaná na okraj literatúry (Haranta, Hlbina, Silan), druhá, akoby zbavená koreňov, dožívala v zahraničí (Dilong, Šprinc, Zvonický).

Ján Haranta debutoval básnickou zbierkou Mystérium baladické (1933). V tejto, ako aj v nasledujúcich zbierkach prevláda náboženská tematika, rozšírená o národné, sociálne i prírodné motívy. Ide o meditatívne až kontemplatívne ladenú duchovnú poéziu so symbolistickou obraznosťou, v ktorej na prvom mieste je oslava Boha, preto majú mnohé básne charakter modlitby. Úlohou umenia je podľa Harantu odkrývať pravé ľudské hodnoty, vnikať do vnútra človeka a hľadať v ňom to dobré, krásne a vznešené (Slovenské pohľady č. 1/1993). Z hľadiska spôsobu tvorby je pre neho príznačná precízna práca s formou a disciplinovaný, uvážený prístup k téme. Podotknime, že takto poňaté básnické výpovede pôsobia miestami dojmom monotónnosti.

Po roku 1947, keď mu vyšla štvrtá zbierka s názvom V najkrajšej domovine, nedočkal sa už knižného vydania žiadnej svojej práce. Čitateľom sa v rámci možností pripomínal aspoň uverejňovaním v periodikách. Popritom vydal pre priateľov a známych súkromnou tlačou tri útle súbory básní: Zastretý život, Z druhého brehu a Zlo kvetov. V jeho veršoch z tohto obdobia nachádzame menej abstrakcií a viac konkrétnych, zo životných reálií vyplývajúcich prvkov či pomenovaní. Jána Harantu môžeme charakterizovať ako básnika tichej krásy a zbožnosti – kresťanská viera je uholným kameňom jeho tvorby a v tejto súvislosti treba spomenúť motív ticha, ktorý tu predstavuje splynutie s Absolútnom. Okrem písania poézie sa venoval próze, publicistike a prekladateľskej činnosti. Mnohé jeho práce zostali v rukopisoch.

Ján Rak sa svojou počiatočnou tvorbou priradil k skupine nadrealistov. Ako básnik i autor teoretických úvah o umení prispel do nadrealistických zborníkov Vo dne a v noci (1941) a Pozdrav (1942). Debutoval zbierkou Je vypredané (1942), v ktorej uplatnil metódu automatického písania. Tieto verše sa vyznačujú nespútanou, komplikovanou obraznosťou a odklonom od každodennej reality. Zbierka je plná smútku a nostalgie. Básne v nej obsiahnuté sú ťažko prístupné, ich obsah sa rozplýva v množstve krátkych metaforických spojení a zložitých obrazov. V ďalších dvoch knižkách Nezanechajte nádeje a V údolí slnka (obe 1946) nadrealistickú poetiku lepšie zvládol a kreatívne prispôsobil svojmu básnickému videniu, jeho poézia je tu konkrétnejšia a zrozumiteľnejšia. Nasledujúce zbierky básní už nepatria do knižnice nadrealizmu. Autor v nich vo veľkej miere upustil od pôvodných zdrojov svojho lyrizmu, zanechal inotaje a tajomnú symboliku a začal pristupovať k stvárňovanej skutočnosti priamejšie, niekedy až priveľmi zjednodušujúco.

Básnik Ján Rak patril k umelcom, ktorí sa neboja vkročiť na neprebádané územia. Experimentoval, skúšal nové spôsoby básnickej práce, hľadal novú krásu a imagináciu, a to aj za cenu prekročenia hraníc tradičného umenia. Neoddeliteľnou zložkou jeho poézie sú prírodné motívy. Štefan Žáry vyjadril názor, že „Rakova prírodná lyrika jedinečne obohacuje našu poéziu, a to pastelovou farbitosťou a výstižnosťou, nadto sa neuspokojí so zovšeobecňujúcou polevou, lež veľmi konkrétne menuje…“ (Snímanie masiek, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1979). Žiada sa dodať, že celoživotnou láskou básnika bolo výtvarné umenie, čo našlo odraz aj v časti jeho tvorby.

Ako vidno, v prípade našich Jánov ide o dosť rozdielne tvorivé typy. Zatiaľ čo jeden staval na kresťanských ideáloch, druhý hľadal inšpiráciu v mytológii, prvý sa opieral o overené formálne postupy, druhý rád experimentoval, a tak by sa dalo pokračovať. Pravda, našli by sme nepochybne aj rovnaké či aspoň podobné črty… Skúsme však ešte skonfrontovať ich poetiky – a nepriamo tiež poetiky literárnych smerov, ktoré reprezentujú – porovnaním dvoch konkrétnych kníh. Básnický naturel Jána Harantu možno vari najlepšie vypozorovať z jeho druhej zbierky Zem požehnaná (Matica slovenská 1940), a ako náprotivok nám poslúži zbierka V údolí slnka (Matica slovenská 1946), ktorá zas najvernejšie reprezentuje tvorbu Jána Raka.

Zem požehnaná obsahuje 30 básní rozdelených do dvoch beznázvových častí. Všetky sú napísané vo viazanom verši, s pevným rytmom a rýmom, len výnimočne je štruktúra verša voľnejšia. Viaceré básne po formálnej stránke vychádzajú z ľudovej piesne. Prvú časť zbierky vypĺňa nadčasová duchovná tematika, v druhej dostali popri nej priestor aj verše reagujúce na vtedajšie dramatické udalosti, ktoré boli predzvesťou druhej svetovej vojny (napr. básne November 1938 a Vzdych v zákopoch). Do zbierky je vložené presvedčenie, že treba hovoriť o vznešených veciach a žiť v pravej pokore i nádeji, veď všetok žiaľ sa raz pominie a „Boh svojou dobrotou obnoví radosť“ (s. 9). Haranta vypovedá o neistote, utrpení i vzdore, no najmä o „túžbach bez konca“ (s. 29). Poézia  v jeho ponímaní je vyjadrením túžby po večnosti. Lyrický subjekt hľadá Boha – večnú krásu, preto chce odtrhnúť pohľad od toho, čo sa míňa a zabodnúť ho do výšin, ale chtiac-nechtiac zostáva na zemi a citlivo vníma, prežíva problémy svoje i ostatných ľudí, problémy národa, vlasti. Znova a znova sa vracia k viere, Ukrižovaný je preňho nádejou v krútňavách života.

Ján Rak zahrnul do svojej zbierky V údolí slnka 22 básní, v ktorých naplno rozvinul možnosti nadrealizmu. Tieto verše bez interpunkcie sú plné zvláštnej symboliky a exotizmu, prúd obraznosti v nich takmer nehatene plynie od verša k veršu, od nadpisu až k zakončeniu a strháva, ovplyvňuje ich obsahové vyznenie. Poetickosť textov umocňujú pomerne časté refrénovité opakovania slov či slovných spojení. Rakova lyrika je v jadre tiež o „hľadaní podstaty života“ (s. 35), aj v nej prirodzene nachádzame „bolesti / smútky / nádeje“ (s. 35), ale stvárnenie týchto takpovediac večných tém je iné ako u Harantu. Rakov lyrický subjekt sa prirovnáva k „podivnému cestovateľovi“ (s. 18), ktorý chce „poznávať kvetiny a pozorovať vtákov pri hniezdení“ (s. 14). Pohybuje sa však v akejsi cudzej, nehostinnej krajine, a z toho pramenia jeho časté pocity smútku a márnosti. Zbierka je popretkávaná mnohými prvkami pohanskej mytológie. Ide o poéziu relatívne uzavretú, zahľadenú do seba, bez zrejmého prepojenia s dejinnou skutočnosťou. Stojí za povšimnutie, že práve básne tvoriace v tomto smere výnimku, teda tie, ktoré majú základ v konkrétnych príbehoch a zážitkoch, pôsobia esteticky najúčinnejšie. Asi najlepšou básňou zbierky je Pohreb detí zabitých pri leteckom nálete, kde nachádzame dokonca presný dátum predmetnej udalosti.

Tvorivé snaženia Jána Harantu a Jána Raka stáli vo svojej dobe na opačných póloch literárneho spektra. Mohlo sa zdať, že ani nepatria do jednej národnej literatúry. Vývin poézie však pokročil a čas obrúsil hrany nepochopenia. Nepochybne, i dnes vnímame rozdielnosť týchto poetík, no už nie sme natoľko zaťažení dobovými mimoliterárnymi vplyvmi, a to nám umožňuje lepšie vidieť spojitosti, ako aj estetický, umelecký zmysel a odkaz hodnotených prác. Veru, územie poézie je členité a rozľahlé: hraničí s hudbou, mýtom, modlitbou, filozofiou… Odráža sa v nej rozum i cit, duchovnosť i telesnosť, uvoľnenosť i zmysel pre poriadok. Inak povedané, poézia je ako strom – má mnoho rozmanitých častí, od koreňov až po ratolesti, a všetky majú svoj osobitný význam pre rast, množstvo a kvalitu plodov. Katolícka moderna i nadrealizmus, vrátane tvorby oboch spomínaných básnikov, predstavujú pevné, nezmazateľné súčasti našej literatúry. Nebolo by múdre ani osožné to ignorovať.

.

Súčasné umenie a kríza kultúry

.

Viacerí súčasní myslitelia sa zhodujú v názore, že žijeme v časoch krízy spoločnosti a kultúry. Poukazujú pritom na potláčanie tradičných noriem, na znevažovanie opravdivých hodnôt a ich nahrádzanie pseudohodnotami, na podivné zanedbávanie hlbších vecí života. Vo vede a technike napredujeme, ale naša kultúra sa rúca. Sme v stave, keď mnohí prestali hľadať pravdu, nerozlišujú medzi dobrom a zlom, respektíve nemajú na zreteli morálne kritériá. Všeobecná kríza spojená s relativizáciou hodnôt sa prejavuje aj v umení. Prevažuje beztvárnosť a bezobsažnosť, popri sebe pôsobia rozličné i zjavne nesúrodé štýly a spôsoby tvorby. To podľa mienky týchto kritikov spôsobuje, že bežný prijímateľ stráca orientáciu a prestáva rozumieť tomu, čo sa prezentuje ako umenie.

Diskusia na túto tému sa otvára aj na Slovensku. Prispel k tomu najmä Vincent Šabík svojimi fundovanými a podnetnými príspevkami v tlači (Slovenské pohľady), v ktorých uvažuje o hodnotách a smerovaní európskej kultúry. Ale k problematike sa vyjadrili aj ďalší. Napríklad Andrej Červeňák v článku publikovanom v Literárnom týždenníku píše: „Zvíťazil princíp deštrukcie nad konštrukciou. Autenticita človeka sa nehľadá v jeho nesmrteľnosti, ale v pominuteľnosti, nie v jeho duchovnosti, ale zemitosti. Za najväčšie umelecké objavy sa považujú nehanebné opisy rázporkov, záchodov, vrážd a krutostí. Kto nám vsugeroval, že toto je umenie? Kde sme podľahli názoru, že umenie pomáha trpiacim tým, že im sparafrázuje a zdupľuje toto utrpenie?“ Podobne sa vyjadruje Michal Bartko v článku s názvom Nie je umenie ako umenie, ktorý bol taktiež uverejnený v Literárnom týždenníku. Píše o vleklom úpadku v literatúre, vo výtvarnom umení a v hudbe, ktorý si v dnešnom ovzduší zmätených pojmov málokto uvedomuje. A ďalej konštatuje: „Táto skutočnosť má ešte aj iné rozmery: vyprázdnené tvary a farby svedčia o tom, že pôvodcovia stoja bezradne pred skutočnosťou, že nám nemajú čo povedať… Úpadkové a zmätkové doby sú veľkými výkričníkmi dejín. Takými sú všetky modernizmy, stavy zatmenia ľudských tvorivých schopností, umelo propagované a okiadzané.“

Pravda, žiada sa povedať, že hoci takéto hlasy nie sú ojedinelé, predsa len ešte stále viac-menej zanikajú v prostredí väčšinovo naklonenom oficiálnemu umeniu dneška. Prevažná časť masmédií, mecenášov a kritikov podporuje umenie, ktoré dostalo prívlastok postmoderné.

Podoby súčasného umenia

Umenie našej epochy zvykneme označovať ako moderné, respektíve postmoderné. Je to však trochu zavádzajúce, veď aj smery a slohy predchádzajúcich období boli vo svojom čase moderné. Treba preto k predmetným pomenovaniam pristupovať s vedomím týchto súvislostí. Z modernosti sa stalo akési zaklínadlo: umelci, ktorí nesúhlasia s preferovaným trendom a tvoria v inom duchu, sú zaznávaní a zosmiešňovaní, obviňovaní z nemodernosti či spiatočníctva.

Aké je teda súčasné umenie? Čo v ňom dominuje? Načim si uvedomiť, že umenie odzrkadľuje situáciu v spoločnosti, je produktom ducha doby. Nerozhodnosť, relativizmus, vykorenenosť a vyprázdnenosť sa stali charakteristickými črtami západnej kultúry. Z nášho sveta sa vytratila jednota v základných otázkach ochrany života a jeho dôstojnosti. Oproti tomu sa presadzuje diktát falošnej tolerancie… Potrebná jednota sa vytratila aj z kultúrnej scény. V minulosti bola tiež bežná špecializácia. Takmer všetci umelci sa zameriavali na určitý druh či okruh tvorivej činnosti. V podstate však všetci pracovali štýlom svojej doby. Teraz takáto jednotnosť neexistuje.

Ďalším znakom súčasnej kultúry je odklon od klasických estetických mier, ba čo viac, časté odmietanie jasných umeleckých kritérií. Normy a pravidlá, ktoré boli prijaté a overené celými generáciami tvorcov, prijímateľov, znalcov a milovníkov umenia, ktoré prešli skúškou času, sa stali akoby nepotrebnými.

Mnohí autori podľahli téze, že pri tvorivej činnosti netreba brať ohľad na morálne kritériá. Európska kultúra sa vzdialila od svojho kresťanského dedičstva. Postupne sa vytvorila kultúra bez viery a zdanlivo, navonok, bez svetonázoru (len málo ľudí si uvedomuje, že má nejaký svetonázor!). Časť umenia sa stala prehliadkou sociálnej a psychickej morbídnosti, pričom takéto prejavy majú takmer všade otvorené dvere, nechýba im mediálna ani finančná podpora.

Odtrhnutie estetického od etického je spojené s jednostrannosťou videnia sveta. Dôsledkom je niekedy až deformačné zvýrazňovanie alebo potláčanie niektorých aspektov. Zatiaľ čo staršie umenie sa pokúša o celistvosť a prináša nejaké posolstvo, počnúc avantgardou sa jeho záber zužuje a obsah vytráca. A umenie postmoderné vo svojich krajných polohách spochybňuje všetky hodnoty a princípy, úsilie o slobodu človeka je v ňom anarchistické.

Z doterajšieho vyplýva, že súčasné umenie je zložitý fenomén, zahrňujúci v sebe mnohé protirečenia i odstredivé sily. Badáme v ňom, paradoxne, odmietanie „nevedeckého“ náboženstva, hrubý racionalizmus a zároveň spochybňovanie možností objektívneho poznania a príklon k primitívnemu okultizmu.

Umelecké snaženia uplynulých desaťročí sa uzavreli do bludného kruhu, v ktorom dochádza k preskokom od vulgárneho naturalizmu k abstrakcii odmietajúcej realitu, od pozitivizmu k iracionálnemu tápaniu. Človek vyhlásil, že Boh je mŕtvy a ocitol sa v existenciálnej úzkosti. Nečudo, že časť intelektuálov prijala presvedčenie o absurdite tohto sveta a tohto života.

Na pozadí spomínanej rozmanitosti a protirečivosti si kladieme otázku, čo je vlastne spojivom a hnacou silou týchto pohybov. Zrejme nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že je to pomýlené chápanie slobody. Pramení z odklonu od Boha a zo snahy usporiadať život podľa čisto ľudských meradiel. Slobodou však nemožno šliapať po pravde. Sloboda nie je svojvôľa, nespočíva v anarchii, ale v poriadku a zodpovednosti. Človek má slobodnú vôľu, ale nemal by ju zneužívať. „Len si dajte pozor, aby táto vaša sloboda nebola na pohoršenie slabým,“ (1 Kor 8,9) čítame v Písme; a na inom mieste svätý Pavol hovorí: „Slobodno všetko. Ale nie všetko osoží. Slobodno všetko. Ale nie všetko buduje.“ (1 Kor 10, 23).

Prirodzene, v rámci terajšieho kultúrneho pluralizmu pôsobia taktiež alternatívne prúdy. Nie bezvýznamná skupina umelcov nadväzuje priamočiaro na klasickú tradíciu, zobrazujúc svet idealizovaný, vymykajúci sa každodennosti. Ich diela sú páčivé, ale tak trochu sterilné. Iná skupina síce zdôrazňuje svoj nesúhlas s terajším smerovaním umenia, no v praxi sa ho vlastne pridŕža, lebo nemá pevný ideový základ. Je však medzi nami nemálo takých, ktorí nežijú s požičanou hlavou: majú svoju víziu, svoje presvedčenie, sú si vedomí svojho poslania. Odkrývajú novú cestu, naznačujú smer, ale nateraz sú v ťažkej pozícii, zvlášť, ak ide o kresťanov verejne uplatňujúcich svoju vieru.

Ako k tomu došlo?

Významná časť kritikov, ktorí odmietajú súčasné tendencie v kultúre, hľadá príčinu neutešeného stavu v pôsobení osvietenských ideí. Argumentujú tým, že osvietenstvo zmenilo svet a čas týchto zmien trvá dodnes. To, čo malo počiatok v hlavách a úvahách niekoľkých filozofov, ktorí obrátili európske myslenie k individuálnemu sebauvedomeniu ako jedinému východisku filozofie, žije teraz v mysliach ľudí celého západného sveta. Táto cesta viedla celkom logicky od ateistického humanizmu cez racionalizmus až ku skepticizmu a hodnotovému relativizmu… Tento názor má svoje opodstatnenie, ale nie je celkom presný, veď aj osvietenstvo má svoje korene. Problém bude zrejme zložitejší. Čiernobiele nazeranie zvádza k neprimeraným zjednodušeniam. Pokiaľ chápeme osvietenstvo ako ochotu a odvahu používať vlastný rozum a niesť zodpovednosť za svoj život, nemožno ho odmietať – ani z kresťanského stanoviska, lebo kresťanstvo predsa neodmieta poznanie a slobodu, práve naopak, považuje ich za veľké hodnoty ľudského života a dáva im priestor. V tomto zmysle sa vôbec nie náhodou osvietenstvo zrodilo v kresťanskom prostredí (J. Ratzinger, terajší pápež Benedikt XVI.; Viera a život č. 4/2005, str. 68). Jadrom problému je absolutizácia ľudského rozumu – pýcha a z nej vychádzajúce nutkanie postaviť na najvyšší vrchol človeka namiesto Boha. Celými dejinami nás sprevádza staré známe pokušenie: „keď budete jesť (zo stromu poznania), otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, poznajúci dobro a zlo.“ (Gn 3, 6-7).

Z pohľadu kresťana

Je právom i povinnosťou mysliaceho človeka, tobôž kresťana, zaujať stanovisko k umeniu, ktoré nás obklopuje. Ak chceme pomôcť sebe a celému nášmu pokoleniu, musíme pozorne vnímať a uvážene hodnotiť. Zodpovedne prijať alebo odmietnuť môžeme totiž iba to, čo dostatočne poznáme.

Kresťanstvo malo v dejinách (európskej, západnej) kultúry mimoriadny význam. Ale stáročia trvajúce spojenectvo sa narušilo, vzájomné väzby sa spretŕhali. Žijeme v novopohanskej dobe a mnohé nasvedčuje tomu, že falošní proroci a misionári novej kultúry si naklonili srdcia väčšiny, aspoň v tom zmysle, že ich učenie je prijímané ako niečo samozrejmé, ako niečo, čo nemá primeranú náhradu.

Umelci dneška neraz podliehajú veľkému omylu, keď si zamieňajú absolútno s psychikou, s inštinktmi, s podvedomím – chcú spoznať absolútno len cez svoje vnútro. Ponúkajú mystifikáciu namiesto mystéria. V poslednom čase sa síce znovuoživuje záujem o duchovnosť v umení, ale tento záujem je v zajatí gnosticizmu. Ide o pseudoduchovnosť, keďže prostriedok (zaujatie, predstavivosť, tajomný zážitok) sa stal cieľom. Popritom fungujúca masová (anti-)kultúra je založená na konzume a priemernosti. Rozhodujúci vplyv na ňu má nie elita, ale spodina. Príkladom môžu byť takzvané reality show.

Moderné (súčasné) umenie reaguje na spoločenskú situáciu a odráža zmýšľanie ľudí, v tomto zmysle je pravdivé a ľudské. Na druhej strane je klamlivé, zavádzajúce a obmedzené, pretože odmieta, prípadne zosmiešňuje to, čo človeka presahuje, a tým ho vedie do absurdnosti života bez Princípu. Z kresťanského hľadiska by nebolo správne odmietnuť nové umenie ako celok. A ešte horšie by bolo ignorovať ho. Neradno ani prehliadať jeho pozitívne stránky a existenciálne hodnoty v ňom obsiahnuté. Treba však zaujať jasné stanovisko k prejavom nihilizmu, deštrukcie a zloby. Umenie totiž nikdy nie je z morálneho hľadiska neutrálne, vždy sa kloní na jednu alebo na druhú stranu.

Úloha kultúry

Ladislav Hanus vo svojom diele Človek a kultúra píše, že prvou úlohou kultúry je formovať slobodného človeka a cez neho slobodný svet. Človek je komplexnou jednotou tela a ducha, k podstate jeho slobody patrí rozumnosť: slobodné skutky, aby boli slobodné, musia byť rozumné, čiže uvedomelé a uvážené. Keď teda vypovieme, podľa Hanusa, že človek je bytosť, ktorá tvorí kultúru, vypovieme tiež, že človek je mravná bytosť, ktorú zaväzuje mravná norma.

Ako kresťania vychádzame z presvedčenia, že najvyššími hodnotami ľudského života sú láska a poznanie, a to aj v oblasti umenia. Cez túto prizmu a požiadavku treba naň nazerať, tu je kľúč na rozlišovanie hodnôt a pahodnôt. Pozdvihuje to či ono dielo človeka k láske a poznaniu? Alebo sa v ňom tieto kvality obchádzajú či dokonca znevažujú?

Umelec by mal byť nositeľom vízie obohacujúcej svet. Diela, ktoré vytvára, sú jeho znakmi. Je prirodzené, že medzi postojmi umelcov a väčšinovou mienkou je určité napätie, ale toto napätie by malo pochádzať práve a len z toho, že umenie predbieha dobu a pomáha človeku rásť.

Kadiaľ ísť?

Umelecká tvorba je prvotne zameraná na dokonalosť diela a nie na zdokonaľovanie človeka (J. Maritain; Viera a život č. 4/1995, str. 285). Lenže umelecký čin je zároveň ľudským činom, čo znamená, že mravné kritériá majú presah aj do umenia. Umelec sa nemá stavať ani nemá byť stavaný do roly sociálneho inžiniera, učiteľa či kazateľa, má sa však svojím spôsobom podieľať na formovaní slobodného človeka a lepšieho, plnšieho života. Život v pravde a v súlade s Božou vôľou prinesie svoje ovocie aj v kultúre.

Aké je teda dobré umenie? A dá sa vôbec hovoriť o kresťanskom umení? V zásade treba rozlišovať medzi umením dobrým a zlým. To, čo je v umení kresťanské (čo vedie k dobrému), nespočíva v niečom konkrétnom, napríklad v téme, ale spočíva v jeho duchu, v spôsobe uchopenia skutočnosti, ktorú zobrazuje. Základný rozdiel medzi dnes prevažujúcim postmoderným umením a umením kresťanským je v mravnej rovine. Nezáleží na technike tvorby, ale na postoji tvorcu k Bohu, k svetu, k ľuďom. Postmoderna Boha odmieta, svet sa jej vidí absurdný a ľudia bezprizorní. Naproti tomu kresťanské umenie vníma svet a ľudí ako Božie stvorenie. Tu treba poznamenať, že pojem kresťanské umenie možno chápať aj v užšom zmysle: ako umenie náboženské, priamo inšpirované a sýtené kresťanským učením, umenie verné učeniu Cirkvi a uchovávajúce jej tradíciu v premenách času.

Naozaj hodnotné umenie sa zakladá na úsilí o harmonickú jednotu krásy, pravdy a dobra. Akokoľvek zložité sú vzájomné vzťahy týchto kategórií, len ich prepojením sa dá vyjadriť mnohorakosť života. Dejiny ľudstva i dejiny umenia síce potvrdzujú možnosť oddelenia krásy, pravdy a dobra, ale to vždy znamenalo narušenie žiaducej rovnováhy. Príkladom nevyváženosti a jednostrannosti je krása postavená na disharmónii – pôsobí okamžite, zmocňuje sa emócií, ale je prchavá a v konečnom dôsledku bezcenná. Predstavy o kráse sú vskutku rozmanité, no nesmú podliehať náhodnému relativizmu ani zámernému deformovaniu. Krásne v pravom zmysle slova je to, čomu neprotirečíme, s čím vnútorne súhlasíme, čo nás napĺňa radosťou.

Na rázcestí

V dejinách ľudstva sa striedajú obdobia vzrastu a úpadku. Predstava o neustálom pokroku je mylná. Nemožno reálne očakávať, že všetko pôjde k lepšiemu, nebolo tomu tak v minulosti a nebude zrejme ani v budúcnosti. Cesta ľudstva k bodu Omega nejde po priamke, je plná zákrut i slepých odbočiek. Krízy, ktorú prežívame, sa preto netreba báť, lebo v každej kríze je zárodok obrodenia. Nevedno, kedy sa ľudstvo odvráti od tejto cesty úpadku, ale keď sa od nej odvráti, uvidí pred sebou naozaj veľký a vznešený duchovný priestor, široké pole nových možností.

Básnik Milan Rúfus pripomenul známu zásadu, keď napísal: „Ak chceš priniesť niečo nové, musíš si najprv osvojiť všetko, čo bolo pred tebou.“ Inými slovami, bez tradície nie je možný civilizačný rast. Nijaké civilizované spoločenstvo nemôže žiť bez koreňov a rovnako tak sa nezaobíde bez kánonov. Kultúrna sféra nie je výnimkou. Životaschopné umenie sa opiera o vnútorný poriadok. Umenie je schopnosť tvoriť podľa určitých pravidiel.

Z nášho predchádzajúceho uvažovania vyplýva, že európska kultúra sa nachádza v krízovom stave. Vyvstáva otázka, či nie sme svedkami konca našej západnej civilizácie. Ak áno, čo bude nasledovať? Tieto problémy by nás nemali nechať ľahostajnými.

Znovuzrodenie (obnova) kultúry si nežiada len vonkajšie zmeny, ale predovšetkým vnútorné, duchovné obrátenie. Človek dnešnej doby už nie je natoľko formovaný zaužívaným poriadkom a autoritami, ako tomu bolo kedysi, preto ak nechce byť zmietaný nerozhodnosťou, musí pristúpiť k voľbe a stanoviť si životný smer. Možnosť výberu v prostredí názorového pluralizmu nie je iba právom a potešením, ale aj záťažou, ktorá súvisí so zodpovednosťou.

Aká je tu úloha kresťanského umelca? Má sa usilovať o dokonalosť? Zrejme áno, aj keď s vedomím, že je nedosiahnuteľná – lebo usilovať sa o nemožné je často predpokladom dosiahnutia možného. Len Dokonalosť je nemenná, smerovanie k nej je pohyb, krehká rovnováha spojená s námahou a istým rizikom; cesta, na ktorej sú mnohé ťažkosti, omyly a zblúdenia. Nebolo by správne ísť naspäť do minulosti. Takéto kroky bývajú neproduktívne a neúčinné. Treba ísť cestou dôsledného rozlišovania, očisty a obrody. Ideál kresťanského umenia spočíva v jednote krásy, pravdy a dobra. Na kráse záleží v umení najviac, ale nemôže byť samoúčelná a osamotená.

Literatúra:

Knihy, monografie

Biblia; Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1995

M. P. Gallagher: Křesťanství a moderní kultura; Refugium Velehrad-Roma, Velehrad 2004

L. Hanus: Človek a kultúra; Lúč, Bratislava 1997

I. A. Iljin: Základy křesťanské kultury; Refugium Velehrad-Roma, Velehrad 1997

E. Krapka SJ: Zasvätenie do filozofie; Dobrá kniha, Bratislava 1999

L. Lencz: Od konfrontácie k dialógu; Nové mesto, Bratislava 1992

G. Morpurgo-Tagliabue: Současná estetika; Odeon, Praha 1985

W. Raeper, L. Smith: Myslenie západnej civilizácie; Návrat domov, Bratislava 1998

H. R. Rookmaaker: Moderní umění a smrt kultury; Návrat domů, Praha 1996

M. Rúfus: Život básne a báseň života; Literárne informačné centrum, Bratislava 2002

Články

M. Bartko: Nie je umenie ako umenie; Literárny týždenník č. 47/1999

A. Červeňák: Čo je umenie?; Literárny týždenník č. 31/1997

J. Hudák: Zlo a viera u Juliena Greena a Andrého Gida; Viera a život č. 4/1995

M. Matejová: Hudobná estetika v antickom staroveku; Adoramus Te č. 1/2005

P. Olexák: Osvietenstvo alebo Sapere aude; Viera a život č. 4/2005

V. Šabík: Estetika po smrti umenia; Slovenské pohľady č. 7-8/2004

V. Šabík: Klasici v školskej lavici; Slovenské pohľady č. 1/2005
.