.
Jozef Kútnik Šmálov: Literárna kritika ako poznávanie a hodnotenie
Bratislava, Vydavateľstvo Lúč 2004
Katolícky kňaz, všestranný literát, prekladateľ, kritik, literárny a kultúrny historik Jozef Kútnik Šmálov (1912 – 1982) je autorom niekoľkých knižných diel, ako aj veľkého množstva článkov, štúdií a recenzií. Naplno sa rozpísal koncom tridsiatych rokov minulého storočia, stal sa uznávanou autoritou, ale po roku 1948, keď ho totalitný režim vyradil z literárneho i vedeckého života, mohol publikovať už len sporadicky, preto viaceré jeho práce zostali v rukopise. Až po jeho smrti, v nových, slobodných pomeroch vyšli ďalšie jeho diela. V roku 1992 bola vydaná monografia o jeho živote a tvorbe z pera Ladislava Hanusa.
Recenzovaná publikácia predstavuje Šmálova ako literárneho kritika. Ide o pomerne rozsiahly a možno povedať reprezentatívny výber, do ktorého sú zaradené príspevky z novín, časopisov i knižných vydaní. Zostavovateľ a súčasne autor úvodnej štúdie a edičnej poznámky Július Pašteka rozdelil vybrané texty do štyroch častí. Prvá obsahuje všeobecnejšie state zamerané na podstatu umenia a jeho kritického hodnotenia, do druhej časti sú zaradené texty a surrealizme a nadrealizme, v tretej nájdeme profily viacerých slovenských spisovateľov, literárnohistorické i teoretické štúdie (teória drámy, ľudová slovesnosť) a do štvrtej časti sú zahrnuté recenzie súvekej tvorby.
Vydanie literárnokritických prác Jozefa Kútnika Šmálova je pozoruhodným a prínosným edičným počinom. Príspevky doteraz roztratené sa dostali do jedného zväzku, ktorý môže poslúžiť ako študijný materiál, ako cenný zdroj informácií pre každého, kto sa vážnejšie zaoberá literatúrou. Kniha je prehľadne a účelne usporiadaná, chýba v nej však menný register. Treba tiež spomenúť, že dobrý dojem trochu kazia miestami sa vyskytujúce jazykové či gramatické chyby a nejasnosti súvisiace zrejme s prepisom textov do súčasnej spisovnej normy.
Problematikou literárnej kritiky sa Šmálov zaoberal seriózne, považoval ju za rovnako dôležitú ako ktorúkoľvek inú oblasť literatúry. Venoval sa aj otázke jej metodológie. Hovoril pritom o potrebe návratov k prameňom univerzalizmu, k filozofii, lebo „jedine filozofia umožňuje dorozumenie, syntézu“ (s. 36). Interpretácia je podľa neho iba prvým stupňom kritiky, druhým stupňom je hodnotenie, a to hodnotenie v mene čohosi, teda postavené na určitých (pevných) zásadách. Ako zdôrazňuje: „Pravá kritika neoddeľuje od seba to, čo Boh spojil: tvar a ducha. Tvar nemôže byť sám osebe. Tvar predpokladá vždy čosi, čo stvárňuje.“ (s. 37). Umenie je intuitívne poznanie a poslaním kritiky je toto intuitívne poznanie rozumovo prepracovať a zhodnotiť. V tejto súvislosti zastával názor, že kritik musí mať nielen intelektuálne, ale aj morálne kvality.
Šmálov uprednostňoval tvorbu spätú s národnými a kresťanskými hodnotami, avšak napriek svojej jednoznačnej svetonázorovej orientácii nebol jednostranný ani tendenčný, nepropagoval nijakú skupinu alebo smer (tak napríklad bez predsudkov prijal Novomeského zbierku Svätý za dedinou, označiac autora za básnika s hlbokým životným ponorom). Razantne a zásadovo presadzoval umenie hĺbky a ducha, odmietal prílišnú zmyslovosť, formalizmus či nedisciplinované improvizovanie. Mal preto, pochopiteľne, rezervovaný postoj k moderne. Nadrealizmus (surrealizmus) vnímal ako deštruktívny a nelogický – založený na rozbíjaní obsahu, formy i jazyka. Na druhej strane pripomenul, že ho netreba odsudzovať, lebo za určitých okolností môže byť pozitívnym prvkom vo vývine poézie. Napokon, časom sa potvrdilo jeho presvedčenie, že toto hnutie má len prechodný charakter. Podobne, a trochu prekvapujúco, odmietal (mnohé) súdobé prejavy katolíckej moderny. Jej predstaviteľom, najmä Dilongovi, vyčítal nadmernú emocionálnosť, hračkárenie, povrchnosť. Tento jeho postoj sa dá vysvetliť aj tým, že za katolícku tvorbu v pravom zmysle slova považoval len tvorbu prísne náboženskú, pevne spätú s učením Cirkvi. Vo všeobecnosti však pripúšťal možnosť vlastného omylu, nesprávneho úsudku. Uvedomoval si, že „literárny historik po čase, keď sa veci ustália a rozložia, keď opadne bojové napätie, vidí omnoho jasnejšie. No čakať pohodlne a spokojne až na stanovisko literárnohistorické môže si dovoliť iba ten, kto sa zriekol odvahy žiť, odvahy zasahovať do vývinu“ (s. 95).
Z predmetného knižného výberu vidno, že Šmálov nesledoval výlučne aktuálnu produkciu, ale kriticky reflektoval aj diela z predchádzajúcich období, počnúc barokom. Obsiahol pritom azda všetkých významných tvorcov našej literatúry. A recenzoval tiež preklady diel zahraničných autorov. Zaoberal sa všetkými literárnymi druhmi, ale najbližšia mu bola poézia, ktorá má podľa neho vedúce postavenie v našej národnej spisbe; venoval jej preto najviac pozornosti. Zvlášť kladne hodnotil básnickú tvorbu Valentína Beniaka. Nachádzal v nej žalmickú šírku a prorockú zanietenosť, národovectvo i európanstvo, tvárny i myšlienkový dynamizmus.
Jozef Kútnik Šmálov nebol iba literárnym kritikom, jeho záber bol omnoho širší, no táto oblasť jeho tvorivých aktivít je nepochybne dôležitá, možno najdôležitejšia. Do práce sa vkladal celý, tvorbu vnímal ako obohacujúci kryštalizačný proces, ako rast nad seba samého. Stojí za to oboznámiť sa s jeho slovami a myšlienkami. Podporoval umenie spočívajúce v jednote pravdy, krásy a dobra, umenie pre život. Pri istej príležitosti napísal: „Pravá tvorba korení totiž v skutočnosti. Vychádza z bytostného podkladu a smeruje k jeho zachyteniu.“
.
