.
Konzervativizmus predstavuje v praxi pomerne široký názorový prúd, preto je ťažké jednoznačne ho definovať. Zjednodušene a zovšeobecňujúco sa dá povedať, že konzervativizmus znamená uprednostňovanie tradičných, overených hodnôt a zvykov, respektíve presadzovanie pokojného a postupného, nerevolučného vývoja; v negatívnom zmysle znamená zotrvávanie na všetkom starom spojené s odmietaním pokrokových zmien. Táto definícia však vyjadruje len vonkajškovú podobu konzervativizmu ako ideológie, ktorá je naraz aj deformovaná pod vplyvom rôznych faktorov. V politickej oblasti, najmä v činnosti politických strán, sa nezriedka stretávame s falošnými podobami konzervativizmu.
Samotný pojem je odvodený z latinského výrazu „conservo“, čo znamená: zachovávať, udržovať, zachraňovať. Za zakladateľa moderného politického konzervativizmu je všeobecne považovaný mysliteľ a politik írskeho pôvodu Edmund Burke (1729 – 1797), autor diela Úvahy o revolúcii vo Francúzsku (1790), v ktorom tvrdo skritizoval a odsúdil Francúzsku revolúciu. Burke obhajoval staré duchovné dedičstvo Európy a varoval pred revolučným radikalizmom.
Žiaľ, konzervativizmus je v očiach verejnosti často ponímaný (niekedy aj oprávnene) ako synonymum spiatočníctva a nezmyselne je spájaný s názorovo nezlučiteľnými učeniami, napríklad s liberalizmom či marxizmom. Konzervativizmus však vo svojej podstate presahuje každú ideológiu, resp. politickú doktrínu, je totiž v prvom rade životným postojom, ktorý prirodzene ovplyvňuje všetky oblasti života. Jeho podstata sa nemení, menia sa iba jeho prejavy, a to v reakcii na meniace sa okolnosti. Samozrejme, vždy ho realizujú (využívajú alebo zneužívajú) konkrétni ľudia.
Pozoruhodné a podnetné myšlienky o konzervativizme priniesol súčasný rakúsky mysliteľ Friedrich Romig vo svojej knihe Práva národa, ktorá vyšla aj po slovensky v preklade Petra Kubicu. Predstavuje sa v nej ako človek s konzervatívnym založením a zameraním. Konzervativizmus neberie ako obyčajné zachovávanie zvykov a tradícií, a už vôbec nie ako nejaký možno módny (politický, ideologický) postoj. Pravý konzervativizmus je ochraňovanie večného v premenách času, presadzovanie ideí dobra, pravdy, krásy a spravodlivosti; a keďže večný a nemenný je iba Boh, konzervativizmus je vždy spätý s náboženstvom (oproti tomu liberalizmus je vo svojej podstate ateistický až antiteistický). Z toho vyplýva, ako píše Romig v spomínanej knihe, že „konzervatívec je vždy a neodvolateľne homo religiosus bez ohľadu na to, aké náboženstvo vyznáva; žije v súlade s náboženstvom kultúrneho kruhu alebo ľudu, ku ktorému patrí“. Dôležitou témou konzervatívneho myslenia sú ľudské práva vo vzťahu k domovu a k štátu. Romig konštatuje, že základnou povinnosťou štátu je ochrana domova, čiže ochrana pokoja a bezpečnosti svojich obyvateľov...
Áno, ide nám o konzervativizmus v pravom zmysle slova, o jeho pravú tvár, a to osobitne v kontexte našej západnej civilizácie. Ideovým základom konzervativizmu je prirodzený mravný zákon – zákon lásky, ktorý je najkomplexnejšie obsiahnutý v kresťanstve. Ide o to, aby sa zachovávali a rozvíjali iba dobré tradície, aby sa zachovávala a obraňovala pravda, nie lož. Takto chápaný konzervativizmus je vlastne pokrokový a je jednou z vlastností kresťanstva. Veď návraty k životodarnému duchovnému prameňu nie sú prejavom spiatočníctva, ale napredovania.
Skutočný konzervatívec nie je proti zmenám ako takým, je iba proti zbytočným, neuváženým a násilným zmenám, ktoré v konečnom dôsledku vedú k zlému. Je verný svojej rodine, národu, cirkvi – usiluje sa teda napĺňať svoje poslanie v prostredí prirodzených ľudských skupín či spoločenstiev. Obhajuje overené hodnoty, postupy, pravidlá, inštitúcie... chráni život a dôstojnosť človeka. Je si vedomý toho, že nie všetko staré je zlé a zaostalé a nie všetko nové je dobré a potrebné. Hodnotu vecí posudzuje v prvom rade z hľadiska mravnosti.
Pravda, konzervatívny prístup k skutočnosti má svoje riziká, vyplývajúce z nedokonalosti človeka. Môže napríklad brániť užitočným zmenám alebo umelo udržiavať skostnatené inštitúcie. V politickej rovine zas hrozí jeho skĺznutie do extrémizmu. Preto je veľmi dôležité, aby konzervatívec zotrvával v pevnom spojení s (kresťanským) náboženstvom a jeho mravným imperatívom. Na záver možno vyjadriť presvedčenie, že konzervativizmus, ako prejav náboženského svetonázoru a kresťanského idealizmu, predstavuje správnu cestu k spoločenskej obrode.
Literatúra:
Bílek, Tomáš: Jsou konzervativismus a křesťanství pokrokové, nebo zpátečnické?; Distance č. 2/2007
Joch, Roman: Evropský liberalismus a konzervativismus; Distance č. 1/2000
Paulíček, Igor: Idea konzervativizmu; Impulz č. 4/2008
Romig, Friedrich: Práva národa; Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2008
Šmíd, Jan: Konzervativismus; Distance č. 3/2008
.
.
