.
Na začiatku uvažovania o kresťanskom idealizme je žiaduce objasniť si niektoré pojmy, a to osobitne pojmy kresťanstvo a idealizmus. Potom môže prísť na rad otázka zmyslu a významu filozofie, charakteristika a zdôvodnenie samotného kresťanského idealizmu a napokon náčrt jeho dôsledkov, ako aj jeho uplatnenia v živote jednotlivca i spoločnosti.
Na začiatku uvažovania o kresťanskom idealizme je žiaduce objasniť si niektoré pojmy, a to osobitne pojmy kresťanstvo a idealizmus. Potom môže prísť na rad otázka zmyslu a významu filozofie, charakteristika a zdôvodnenie samotného kresťanského idealizmu a napokon náčrt jeho dôsledkov, ako aj jeho uplatnenia v živote jednotlivca i spoločnosti.
Kresťanstvo
Kresťanstvo, to nie je len náboženstvo v bežnom zmysle slova. Kresťanstvo totiž predstavuje úplný antropologický model, inými slovami, ponúka človeku najlepší návod na život a dáva uspokojivé odpovede na všetky dôležité ontologické otázky, ale aj na otázky praktického života. Kresťanstvo je jedinečné – zjavuje nám trojjediného Boha a zvestuje zákon lásky. Z filozofického hľadiska, teda z hľadiska prirodzeného rozumu, hlása to, čo neodporuje nášmu rozumovému poznaniu, naopak, rozširuje ho a dáva mu hlbší zmysel.
Skúmanie dejín nás oprávňuje povedať, že láska v kresťanskom ponímaní je nenahraditeľnou hodnotou a spolu s vierou a nádejou pozitívne napĺňajú ľudský život. Pochopiteľne, uznanie a prijatie kresťanstva má svoje dôsledky na svetonázor, na spôsob života a myslenia, veď jednou zo základných požiadaviek kresťanského učenia je potreba (nielen) vnútornej obnovy. Kresťanské zmýšľanie, resp. povedomie ovplyvňuje všetky oblasti života. Preto náboženstvo nemožno vylúčiť z verejnej sféry. Nepraktizovaná viera je viera bez skutkov, a teda mŕtva.
Idealizmus
Slovo idealizmus má niekoľko významov – môže znamenať nezištné nadšenie za ideály alebo aj neopodstatnené, iracionálne oduševnenie, ale nám teraz ide o idealizmus ako filozofický smer, ako svetonázor vychádzajúci z prvotnosti duchovného. Idealistická filozofia hlása, že prvotné je niečo duchovné (idea, duch, Boh) a hmota je druhotná, čiže odvodená; obdobne, bytie je prvotné a myslenie druhotné. Protikladom idealizmu je materializmus.
Idealizmus nás vedie k rozvíjaniu ducha a dvíha nás, obrazne povedané, z gravitačného poľa hmoty. Dáva nášmu jestvovaniu ďalší rozmer – našou úlohou je hľadať v prvom rade večnú pravdu, spoznávať idey stojace za a nad javmi a smerovať tak k Absolútnu. Treba zdôrazniť, že idealizmus nepopiera objektívnosť hmotných súcien a nie je v rozpore s realistickým vnímaním sveta.
Problém filozofie
Filozofovať znamená kriticky uvažovať o princípoch bytia, poznania, života – skúmať, preverovať, analyzovať a získané poznatky následne syntetizovať do vyššej jednoty. Filozofia by mala byť (v istom zmysle) našou vrcholnou činnosťou smerujúcou k vytváraniu osobného celistvého svetonázoru. Pravá filozofia, ako naša existenčná záležitosť, sa musí prežívať; nejde ani tak o vedomosť, ale najmä o múdrosť.
Filozofia je láska k múdrosti (jej pomenovanie sa skladá z dvoch gréckych slov: filein – milovať a sofia – múdrosť). A múdrosť spočíva v poznávaní a realizovaní zmyslu života. Pravý filozof je milovníkom múdrosti a poctivým hľadačom i zástancom pravdy. Vo filozofii sa tak spájajú najvyššie hodnoty ľudského života: láska a poznanie.
Niektorí ľudia považujú filozofiu za niečo zbytočné, nedôležité, odtrhnuté od reálneho života. Opak je však pravdou. Filozofia má veľký vplyv (aj keď nepriamy) na spoločenské dianie. Spracováva myšlienky, formuluje koncepcie a formuje predstavy o živote. Filozofiu možno oprávnene považovať za ústrednú vedu, ktorá syntetizuje naše poznanie. V nej by sa mali stretať prírodné a spoločenské vedy s teológiou, lebo k úplnému ľudskému poznaniu môžeme dôjsť iba spojením a spoluprácou prirodzeného (rozumového) a nadprirodzeného (zjaveného, teologického) poznania.
Kresťanský idealizmus
Cesta dejinami, ak nemá byť blúdením, si vyžaduje neustále úsilie o syntézu. Napriek špecializácii, ktorá sa javí ako nevyhnutná, žiadna oblasť ľudskej činnosti by sa nemala oddeliť od základných potrieb a úloh ľudstva. Človek je komplexná jednota tela a ducha, bytosť zaviazaná mravnou normou.
Kresťanský idealizmus sa opiera o múdrosť srdca, vychádza z presvedčenia, že rozhodujúci, kľúčový, určujúci je zákon lásky. Je to filozofia života, filozofia ako cesta, ako hľadanie a nachádzanie zmyslu života. V kresťanskom idealizme spolunažíva rozum s vierou (filozofia je mladšou sestrou teológie). Naša túžba po poznaní sa napĺňa prostredníctvom rozumu i viery. Najbližšie k pravde prenikne poznanie prehĺbené vierou.
Kresťanský idealizmus vedie človeka k poriadku myslenia podľa pravidiel kritického realizmu a zároveň k nazeraniu na svet z hľadiska večnosti. Konečným cieľom človeka i ľudstva je spočinutie v Bohu, z čoho vyplýva prvoradá dôležitosť starostlivosti o dušu. Správne nasmerovaná ideovosť vedie k formovaniu uvedomelého životného postoja. V praktickom živote sa kresťanský idealizmus prejavuje presadzovaním ideí dobra, pravdy, krásy a spravodlivosti.
Naša životná energia sa nesmie vybiť v každodenných starostiach či sporoch, v politikárčení, kšeftovaní a v prízemnom pragmatizme. Aj v premenách času treba hľadať večnú pravdu. Verme, že náboženská hĺbka a idealistická filozofia obnovia narušenú jednotu sveta a znovunastolia vládu Zákona.
Literatúra:
Ladislav Hanus: Človek a kultúra; Bratislava, Lúč 1997
Ján Pavol II.: Fides et ratio (encyklika); Bratislava, Don Bosco 1998
Roman Joch: Křesťanská politická filosofie; Distance č. 4/2006
Emil Krapka: Zasvätenie do filozofie; Trnava, Dobrá kniha 1999
Friedrich Romig: Práva národa; Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2008
.
.
