Ján Haranta a Ján Rak: dvaja
autentickí básnici, nositelia svojských poetík a zároveň predstavitelia
dvoch literárno-umeleckých smerov, ktoré výrazne ovplyvnili slovenskú poéziu.
Oba vznikli začiatkom tridsiatych rokov a v nezdeformovanej podobe
pôsobili až do prevzatia štátnej moci komunistami v roku 1948. Oba sa teda
podieľali (pravdaže, spolu s inými individuálnymi a skupinovými fenoménmi)
na formovaní literárneho procesu v období, ktoré možno označiť za zlatý vek
slovenskej literatúry.
Ján Haranta (1909 – 1983) patrí do
prvej línie katolíckej moderny. Tento ideovoestetický prúd pramenil
z úsilia vložiť nadčasový duchovný obsah do modernej literárnej formy, zo
snahy vyjadriť kresťanské idey novým spôsobom, avšak bez odvratu od tradície.
Mladí začínajúci autori, stojaci na týchto pozíciách, vniesli
do spirituálnej poézie viac citovosti a osobitosti, písali viac a
otvorenejšie o svojom osobnom vzťahu k transcendentálnym hodnotám.
Katolícki básnici boli síce unášaní modernými básnickými prúdmi, najmä
symbolizmom, ale zároveň sa hlásili k základnej vývinovej línii literatúry
a tvorivo na ňu nadväzovali.
Oproti tomu nadrealizmus,
z ktorého vychádzal Ján Rak (1915 – 1969), znamená manifestačné, priam
provokatívne odmietnutie literárnej tradície. Nadrealistická poetika bola
založená na experimente, pričom sémantická zložka nehrala prvoradú úlohu. Dôraz
sa kládol na estetickú funkciu poézie, na proklamovanie čistého,
nezošnurovaného umenia a na hľadanie neobvyklých výrazových prostriedkov.
Nadrealisti vo svojich dielach uplatňovali snové, asociatívne postupy a
používali nerýmovaný, napohľad neusporiadaný voľný verš, čím porušili mnohé
vtedy platné a uznávané poetické kánony.
V období tridsiatych a prvej
polovice štyridsiatych rokov môžeme sledovať dovtedy nebývalý rozmach
slovenskej literatúry. Dianie v tejto sfére spoločenského života (no
nielen v nej) sa vyznačovalo dynamickosťou a neraz i protirečivosťou.
Autorské zázemie bolo pomerne široké a pestré. Na scéne sa objavilo niekoľko
výrazných tvorivých osobností a svoje miesto pod slnkom hľadali mnohí ďalší
viac alebo menej talentovaní autori. Do literatúry pribudli nové názory,
metódy, spôsoby písania, ako aj nové skupinové hnutia či smery, pričom vývin
poézie v tomto období najväčšmi ovplyvnili dva už spomínané:
nadrealizmus a katolícka moderna.
Nadrealistické hnutie vzniklo ako
ozvena surrealizmu a sčasti aj iných avantgardných prúdov v umení. Jeho
predstavitelia sa otvorene hlásili k cudzím inšpiračným zdrojom, ale ich
tvorba napriek tomu mala viaceré osobitné črty. V domácom kontexte
nadrealizmus zapôsobil svojou inakosťou, dodal totiž poézii neobvyklé témy
i slová, iné videnie sveta a v neposlednom rade sugestívnu, ťažko
zrozumiteľnú obraznosť. Časom hnutie nadobudlo podobu vyhraneného a do značnej
miery uzavretého generačného zoskupenia, ktorého jadro tvorila takzvaná veľká
sedmička básnikov: Brezina, Bunčák, Fabry, Lenko, Rak, Reisel a Žáry. Je
pochopiteľné, že nadrealizmus sa už zakrátko stal predmetom neraz
prudkých teoretických sporov, pričom v hre boli aj svetonázorové
otázky. Najmä počas vojny kultúrna verejnosť očakávala od umelcov silnejší
záujem o aktuálne spoločenské dianie, vtedy sa príslušníci nadrealistickej
skupiny dočkali väčšinového odmietnutia svojich postojov. Paradoxne však práve
vo vojnových rokoch, resp. v čase 1. Slovenskej republiky im vyšlo najviac
knižných publikácií, medzi nimi aj Rakova prvotina.
Po zmene politického systému koncom
štyridsiatych rokov toto hnutie fakticky zaniklo. Podľa básnika Ivana Kupca,
ktorý k nemu spočiatku tiež inklinoval, nadrealizmus nebol obeťou hrubého
diktátu komunistov, ale sa samovoľne, dobrovoľne rozložil, lebo ustrnul vo
vývine a
po vojne žil už
len z minulosti (Literika č. 3-4/1996). Dodajme, že
socialistický realizmus bol zrejme pre nadrealistov východiskom z núdze.
Bohužiaľ, v jeho službách napospol zjaloveli a dlho trvalo, kým sa im
podarilo z plytčín ideologického schematizmu vyviaznuť. K pôvodnej
nadrealistickej poetike sa však už nevrátili.
Osud slovenskej katolíckej moderny,
hoci sa vyvíjala súbežne s nadrealizmom, bol diametrálne odlišný.
Tvorili ju najmä básnici z radov kňazov, ktorí síce nevystupovali ako
skupina, ale ich diela mali k sebe blízko. Literáti začlenení do tohto
prúdu totiž vychádzali zo spoločného základu, vymedzeného kresťanským,
presnejšie katolíckym svetonáhľadom, vlastenectvom a bohatými tradíciami
spirituálneho, sakrálneho umenia. Ani umelecké úsilia katolíckych modernistov
neostali bez polemickej reakcie. V súvislosti z ich tvorbou sa
hovorilo o klerikalizme, o neprimeranom vplyve ideológie, o neorganickom
zlučovaní starých postupov s novým poňatím poézie.
Prevrat v tragickom roku 1948
bol pre náboženskú spisbu na Slovensku tvrdým úderom. Katolícka moderna sa pod
tlakom okolností rozčesla: časť tvorcov bola doma postupne umlčovaná, resp.
vytláčaná na okraj literatúry (Haranta, Hlbina, Silan), druhá, akoby zbavená
koreňov, dožívala v zahraničí (Dilong, Šprinc, Zvonický).
Ján Haranta debutoval básnickou
zbierkou Mystérium baladické (1933). V tejto, ako aj v nasledujúcich
zbierkach prevláda náboženská tematika, rozšírená o národné, sociálne i
prírodné motívy. Ide o meditatívne až kontemplatívne ladenú duchovnú poéziu
so symbolistickou obraznosťou, v ktorej na prvom mieste je oslava Boha,
preto majú mnohé básne charakter modlitby. Úlohou umenia je podľa Harantu
odkrývať pravé ľudské hodnoty, vnikať do vnútra človeka a hľadať v ňom to
dobré, krásne a vznešené (Slovenské pohľady č. 1/1993). Z hľadiska spôsobu
tvorby je pre neho príznačná precízna práca s formou a disciplinovaný,
uvážený prístup k téme. Podotknime, že takto poňaté básnické výpovede
pôsobia miestami dojmom monotónnosti.
Po roku 1947, keď mu vyšla štvrtá
zbierka s názvom V najkrajšej domovine, nedočkal sa už knižného
vydania žiadnej svojej práce. Čitateľom sa v rámci možností pripomínal
aspoň uverejňovaním v periodikách. Popritom vydal pre priateľov a známych
súkromnou tlačou tri útle súbory básní: Zastretý život, Z druhého brehu a
Zlo kvetov. V jeho veršoch z tohto obdobia nachádzame menej abstrakcií
a viac konkrétnych, zo životných reálií vyplývajúcich prvkov či
pomenovaní. Jána Harantu môžeme charakterizovať ako básnika tichej krásy a
zbožnosti – kresťanská viera je uholným kameňom jeho tvorby a v tejto
súvislosti treba spomenúť motív ticha, ktorý tu predstavuje splynutie
s Absolútnom. Okrem písania poézie sa venoval próze, publicistike
a prekladateľskej činnosti. Mnohé jeho práce zostali v rukopisoch.
Ján Rak sa svojou počiatočnou
tvorbou priradil k skupine nadrealistov. Ako básnik i autor teoretických
úvah o umení prispel do nadrealistických zborníkov Vo dne a v noci (1941)
a Pozdrav (1942). Debutoval zbierkou Je vypredané (1942), v ktorej
uplatnil metódu automatického písania. Tieto verše sa vyznačujú nespútanou,
komplikovanou obraznosťou a odklonom od každodennej reality. Zbierka je plná
smútku a nostalgie. Básne v nej obsiahnuté sú ťažko prístupné, ich obsah
sa rozplýva v množstve krátkych metaforických spojení a zložitých obrazov.
V ďalších dvoch knižkách Nezanechajte nádeje a V údolí slnka (obe
1946) nadrealistickú poetiku lepšie zvládol a kreatívne prispôsobil svojmu
básnickému videniu, jeho poézia je tu konkrétnejšia a zrozumiteľnejšia.
Nasledujúce zbierky básní už nepatria do knižnice nadrealizmu.
Autor v nich vo veľkej miere upustil od pôvodných zdrojov svojho
lyrizmu, zanechal inotaje a tajomnú symboliku a začal pristupovať
k stvárňovanej skutočnosti priamejšie, niekedy až priveľmi zjednodušujúco.
Básnik Ján Rak patril
k umelcom, ktorí sa neboja vkročiť na neprebádané územia. Experimentoval,
skúšal nové spôsoby básnickej práce, hľadal novú krásu a imagináciu, a to
aj za cenu prekročenia hraníc tradičného umenia. Neoddeliteľnou zložkou
jeho poézie sú prírodné motívy. Štefan Žáry vyjadril názor, že „Rakova prírodná lyrika jedinečne obohacuje
našu poéziu, a to pastelovou farbitosťou a výstižnosťou, nadto sa neuspokojí
so zovšeobecňujúcou polevou, lež veľmi konkrétne menuje…“ (Snímanie
masiek, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1979). Žiada sa dodať, že celoživotnou
láskou básnika bolo výtvarné umenie, čo našlo odraz aj v časti jeho
tvorby.
Ako vidno, v prípade našich
Jánov ide o dosť rozdielne tvorivé typy. Zatiaľ čo jeden staval na
kresťanských ideáloch, druhý hľadal inšpiráciu v mytológii, prvý
sa opieral o overené formálne postupy, druhý rád experimentoval, a tak by
sa dalo pokračovať. Pravda, našli by sme nepochybne aj rovnaké či aspoň podobné
črty… Skúsme však ešte skonfrontovať ich poetiky – a nepriamo tiež poetiky
literárnych smerov, ktoré reprezentujú – porovnaním dvoch konkrétnych kníh.
Básnický naturel Jána Harantu možno vari najlepšie vypozorovať z jeho
druhej zbierky Zem požehnaná (Matica slovenská 1940), a ako náprotivok nám
poslúži zbierka V údolí slnka (Matica slovenská 1946), ktorá
zas najvernejšie reprezentuje tvorbu Jána Raka.
Zem požehnaná obsahuje 30 básní
rozdelených do dvoch beznázvových častí. Všetky sú napísané vo viazanom verši,
s pevným rytmom a rýmom, len výnimočne je štruktúra verša voľnejšia.
Viaceré básne po formálnej stránke vychádzajú z ľudovej piesne. Prvú časť
zbierky vypĺňa nadčasová duchovná tematika, v druhej dostali popri nej
priestor aj verše reagujúce na vtedajšie dramatické udalosti, ktoré boli
predzvesťou druhej svetovej vojny (napr. básne November 1938 a Vzdych
v zákopoch). Do zbierky je vložené presvedčenie, že treba hovoriť o
vznešených veciach a žiť v pravej pokore i nádeji, veď všetok žiaľ sa
raz pominie a „Boh svojou dobrotou obnoví
radosť“ (s. 9). Haranta vypovedá o neistote, utrpení i vzdore, no najmä o „túžbach bez konca“ (s. 29). Poézia v jeho ponímaní je vyjadrením túžby po
večnosti. Lyrický subjekt hľadá Boha – večnú krásu, preto chce odtrhnúť pohľad
od toho, čo sa míňa a zabodnúť ho do výšin, ale chtiac-nechtiac zostáva na zemi
a citlivo vníma, prežíva problémy svoje i ostatných ľudí, problémy národa,
vlasti. Znova a znova sa vracia k viere, Ukrižovaný je preňho nádejou
v krútňavách života.
Ján Rak zahrnul do svojej zbierky
V údolí slnka 22 básní, v ktorých naplno rozvinul možnosti
nadrealizmu. Tieto verše bez interpunkcie sú plné zvláštnej symboliky
a exotizmu, prúd obraznosti v nich takmer nehatene plynie od verša
k veršu, od nadpisu až k zakončeniu a strháva, ovplyvňuje ich
obsahové vyznenie. Poetickosť textov umocňujú pomerne časté refrénovité
opakovania slov či slovných spojení. Rakova lyrika je v jadre tiež o „hľadaní podstaty života“ (s. 35), aj
v nej prirodzene nachádzame „bolesti
/ smútky / nádeje“ (s. 35), ale stvárnenie týchto takpovediac večných tém
je iné ako u Harantu. Rakov lyrický subjekt sa prirovnáva k „podivnému cestovateľovi“ (s. 18), ktorý
chce „poznávať kvetiny a pozorovať vtákov
pri hniezdení“ (s. 14). Pohybuje sa však v akejsi cudzej, nehostinnej
krajine, a z toho pramenia jeho časté pocity smútku a márnosti. Zbierka je
popretkávaná mnohými prvkami pohanskej mytológie. Ide o poéziu relatívne
uzavretú, zahľadenú do seba, bez zrejmého prepojenia s dejinnou
skutočnosťou. Stojí za povšimnutie, že práve básne tvoriace v tomto
smere výnimku, teda tie, ktoré majú základ v konkrétnych príbehoch a
zážitkoch, pôsobia esteticky najúčinnejšie. Asi najlepšou básňou zbierky je
Pohreb detí zabitých pri leteckom nálete, kde nachádzame dokonca presný dátum
predmetnej udalosti.
Tvorivé snaženia Jána Harantu a
Jána Raka stáli vo svojej dobe na opačných póloch literárneho spektra. Mohlo sa
zdať, že ani nepatria do jednej národnej literatúry. Vývin poézie však pokročil
a čas obrúsil hrany nepochopenia. Nepochybne, i dnes vnímame rozdielnosť týchto
poetík, no už nie sme natoľko zaťažení dobovými mimoliterárnymi vplyvmi, a to
nám umožňuje lepšie vidieť spojitosti, ako aj estetický, umelecký zmysel
a odkaz hodnotených prác. Veru, územie poézie je členité a rozľahlé:
hraničí s hudbou, mýtom, modlitbou, filozofiou… Odráža sa v nej rozum
i cit, duchovnosť i telesnosť, uvoľnenosť i zmysel pre poriadok. Inak povedané,
poézia je ako strom – má mnoho rozmanitých častí, od koreňov až po ratolesti, a
všetky majú svoj osobitný význam pre rast, množstvo a kvalitu plodov. Katolícka
moderna i nadrealizmus, vrátane tvorby oboch spomínaných básnikov, predstavujú
pevné, nezmazateľné súčasti našej literatúry. Nebolo by múdre ani osožné to
ignorovať.
.
